Spoločenstvo Bétel Hlohovec

Boh nezabudne!

Ahoj Slovensko!
Moje meno je Ľubo (24) a s manželkou Veronikou (23) sme sa koncom augusta 2017, dva mesiace po našej svadbe, rozhodli začať svoj život v Sydney, Austrálii. V tejto story by sme ti chceli opísať to, ako Boh k nám každý deň hovorí a počúva nás a to aj napriek tomu, že my sme o to až tak nestáli.

Od roku 2010 som bol lídrom spoločenstva Bétel. Na tomto poste som bol aj počas celej mojej vysokej školy a prežil najdobrodružnejší čas, aký som si len mohol predstaviť. Boh ma každý deň viedol v akomkoľvek rozhodnutí, od tých najmenších detailov až po veľké velikánske veci. Dovolil som mu, aby úplne viedol môj život, bol nad všetkým a všetko sa riadilo podľa neho. Vysoká škola pre mňa bola miestom evanjelizácie a učenie na skúšky bolo podriadené mojej službe, ale vždy mi Duch pomáhal pri učení a dokonca som každý rok dostával štipendium. Vysokoškolská letná brigáda nebola možná, pretože sme organizovali letné tábory, samozrejme dobrovoľne ale s veľkým srdcom. Zapájal som celú rodinu a všetkých a Boh konal neuveriteľné veci. S odstupom času musím povedať s miliónovou istotou, že Boh mal moje vlasy na hlave spočítané. Na druhej strane, ja som chcel aby to tak bolo a aj keď som nikdy nemal pevnú pôdu pod nohami, rád som lietal v oblakoch a žil v tejto odovzdanosti.

Ako sa blížila naša svadba (jún 2017), moje myslenie sa začalo meniť. Už od začiatu roka 2017 sme s Volikou vedeli, že naše manželstvo začneme v Sydney a tak sa predmanželské rozhovory týkali aj našej nedeľnej dochádzky do kostola. V Sydney má svoje zastúpenie aj cirkevný zbor Hillsong, ktorý má celosvetový dopad. Snažil som sa nájsť nejaké výkľuky, ako sa vyhnúť nedeľnej katolíckej omši a chodiť len do tohto zboru. Popri tom som už od januára 2017 zastavil všetku svoju líderskú činnosť a poľavil v mnohých veciach ohľadom Boha. Už som ho nepotreboval. Odovzdal som zodpovednosť, prestal som byť pod drobnohľadom ostatných, keďže som nebol líder a začal si konečne užívať svetský život. Tak to trvalo 6 mesiacov do našej svadby. Svadobný deň bol vďaka rodine, družbom a družičkám opäť dňom požehnania a potom znovu som bol v tom istom. Vybavovali sme víza do Austrálie a samozrejme, potrebovali sme určitý počiatočný finančý budget na náš manželský štart v tejto krajine. Už tu mi začalo byť podozrivé, aký neskutočný zázrak Boh urobil. Nechcem to moc rozoberať, ale ukázal sa ako Otec, ktorému skutočne nič nie je nemožné.

Cesta do Sydney a prvý mesiac

Lietadlom som letel iba do Londýna, čo je v porovnaní s 24 hodinovým letom do Sydney ako šoférovať bicykel a Masserati. Dokázali sme to aj vďaka tomu, že v lietadle sme stretli mladého slováka, ktorý sa po svojej krátkej dovolenke na Slovensku vracal späť do Sydney tým istým spojom ako my a vyrozprával nám všetky jeho skúsenosti. Mali sme obrovský strach. Išli sme na opačný koniec sveta, kde vôbec nikoho nepoznáme, ubytovanie sme mali vďaka jednému slovenskému páru, ktorý sme nikdy nevideli, zabezpečené len na týždeň a nemali sme vybavenú žiadnu prácu (ako keď sa ide do USA). Všetko to pre nás bola stávka „ALL IN“. Let sme zvládli a na letisku to prišlo. Sme tu. Sami. Nikoho nepoznáme. Zavolali sme slovákom, ktorí mali pre nás prísť na letisko. Paráda, vyšlo to. Prišli a odviezli nás na naše týždňové ubytko. Prvá noc bola hrozná. Bola tu zima, nie sú tu radiátory. Zaspávali sme s Volikou a modlili sa. Prosili o pomoc. Chceli sme sa vrátiť späť k Otcovi. Potrebovali sme ho. Začali sme hľadať ubytovanie a prácu. Stupeň ohrozenia. Našiel som si jednu nočnú prácu s partiou čechov na stavbe len na pár dní a takisto sa nám podarilo nájsť ubytko cez jednu brazílsku realitku s viazanosťou na 3 mesiace. Išli sme do toho. Po týždni nám začala škola a hneď to bol najvyťaženejší deň. Do 14:30 v škole, odtiaľ sme obaja išli na pracovný tréning do reštaurácie a večer sme sa sťahovali. Vzhľadom na to, že nás v reštaurácii okradli tak sme to nevzali a s plačom a beznádejou išli domov. Zaspávali sme v novom ubytku opäť na kraji možností a prosbou o pomoc. Hľadali sme prácu každý deň, chodili od podniku k podniku a rozdávali životopisy a snažili sa predať. A čo kostol? Nedeľná omša bola pre nás tou najväčšou posilou do života. V kostole sme sa cítili viac než doma. Boli sme tu v bezpečí. Išli sme na spoveď a prijímali sviatosti. A čo Hillsong? Aj tam sme boli, samozrejme. Stíhali sme oboje. A po pár dňoch to prišlo. Našli sme si prácu. Školu sme mali každý deň a preto sme mohli pracovať len poobede a víkendy. Tri namáhavé mesiace, kedy sme sa snažili zarobiť na ubytovanie, stravu, cestovanie a kupovať veci do domácnosti. Ale dali sme to. Boh sa o nás staral, my sme prestali chodiť na Hillsong, pretože sme už nestíhali oboje a našou nedeľnou prioritou sa stal kostol. Opäť. Každé ráno cestou do školy sme sa modlili. Po škole cestou do práce sme ďakovali za prácu a večer sme si čítali z Biblie, počúvali worship a zaspávali.

Dva zázraky, ktoré sa dotkli nášho srdca

Po troch mesiacoch sme si povedali, že ideme hľadať nové ubytovanie, pretože to, čo sme mali bolo dosť drahé ale zmluva nás nepustila odísť skôr. Možností je asi milión ale my sme si v jednu decembrovú stredu vybrali. Chceli sme sa v piatok sťahovať, pretože nám skončila škola a v práci som mal voľno na celý víkend. Hneď som napísal majiteľovi brazílskej agentúry, že sa sťahujeme do iného. On mi odpísal niečo, čo nás dostalo. Nemôžete sa prestahovať, pretože podľa zmluvy je to možné až od 15. januára 2018. On si robí srandu? To mám prepásnuť o 25% lacnejšie ubytko s výhľadom na mesto a 3 krát väčšou izbou? Koniec. Znovu sme zaspávali so slzami, pretože (ak sledujete naše vlogy na YouTube) naša izba bola totálne maličká a dosť drahá. Majiteľ nám povedal, že ak si nájdeme iný pár ako náhradu, môžeme odísť. Mission impossible. Kde budeme hľadať náhradu? Áno. Facebook. Rozposlali sme fotky ubytka a čakali. Na druhý deň ráno som si stiahol slovenský worship do telefónu a začal sa modliť. Ďakoval som Bohu za všetko, čo nám dal. Že nám pomohol na začiatku a veríme, že je s nami aj teraz. Do hodiny mi nejaký brazílsky pár volal, že v piatok sa chcú nasťahovať. Vážne? Volal som Volike, že sa sťahujeme a nech dohodne všetko s novými nájomcami. Bez zmluvy, s veľkou izbou, vlastnou súkromnou kúpeľnou a výhľadom na mesto. Čo nás to prinútilo? Skloniť sa pred Bohom. V piatok večer sme nezaspávali so smútkom ale so slzami radosti a požehnania.

Keďže som ukončil anglický kurz, mal som viacej času a mohol som pracovať viac. Práve od toho dňa, keď sme sa sťahovali. V ten večer som Volike hovoril, ako sa mi nechce znovu rozdávať tie životopisy, chodiť po meste. Ani som už nevedel kam ísť. Ráno išla Volika do práce a ja som rozposlal desiatky emailov a smsiek. Medzitým mi Boh povedal, aby som podporil moje spoločenstvo na Slovensku, pretože rozširujú svoju službu. Vŕtalo mi to v hlave a vedel som, že musím urobiť krok do neznáma. Napísal som, poslal peniaze a dôveroval Otcovi, že on vie, čo robí. V tom som našiel jeden príspevok na Facebooku. Rýchlo som zareagoval a v pondelok nastupoval do práce. Síce len na 2 týždne ale pred Vianocami každý dolár príde vhod. Bola to práca ako údržbár v najluxusnejšom domove dôchodcov (na Slovensku som v takom luxusnom hoteli nebol). Všade okolo mňa originál austrálčania, milí ľudia takže učenie jazyka pokračovalo. Bolo to ako sen. Po skoro dvoch týždňoch sme sa opäť s Volikou večer modlili a po modlitbe som povedal, že aká by to bola sranda, keby si ma v tej práci etše nechali. A začali sme snívať. Čo by sme chceli, kam by sme išli. Na druhý deň som prišiel do práce a ako každé ráno som prehodil pár slov s Andreou, vedúcou domova. Veľmi láskavá pani, ktorá rada jazdí na BMW, Harley motorke, sa pozrela na mňa a pýta sa: „Mal by si voľno aj ďalšie dni?“ Vedel som, že špekuluje a chce ma tam dlhšie, no mne prvé napadlo: „Bože, ty odpočúvaš moje večerné rozhovory s manželkou? Neni to drzé?“ Hneď som jej povedal, že jasné, mám voľno najbližších 15 mesiacov a chcem tu pracovať. Andrea sa len zasmiala, dala mi kľúče od domova a pozvala na vianočný obed.

Každý deň cestujem do práce a keď práve nevolám rodičom, tak volám s Bohom a ďakujem mu za všetko čo tu pre nás robí. Po práci si uvedomím, že mám všetko čo som chcel a viem, že tak ako počas môjho líderstva som žil v oblakoch, takisto v nich lietam znovu. Znovu odovzdávam Bohu všetko.